„ Máš väčšiu nosnú dierku ako ja.“
Cinkotavo sa zasmiala.
„ Presne túto, pozri.“
Prstom sa zľahka dotkla jeho nosa.
„ Ľavú.“
„ Ale ty máš krajší nos.“
„ No, to určite.“
„ Vážne.“
Zatlačila ho do kresla.
„ Pusť ma ešte raz k tomu oknu.“
„ Zmier sa s tým, prehrala si.“
„ Nie, nie.. Ja chcem – vyhraaať.“
Pritlačila si nos na sklenú tabuľu a v okamihu na nej zanechala matné stopy pritlačeného nosa.
„ No? Je to takto lepšie?“
„ Áno, máš nádherný nos, veď som ti to už raz povedal.“
Šteklil ju. Smiech sa prepadával až na dno plyšového koberca, ešte voňajúceho novotou.
Chvíľku ležali na podlahe a snažili sa chytiť dych zo stále trvajúcich dozvukov hrkálkového smiechu.
„ Nechceli sme umyť tie okná?“
„ Neviem, možno aj hej.“
Otočil k nej tvár a pohľad mu padol na fialové vedro s už pripravenou vodou. Na hladine sa ticho pohojdávala pena čistiaceho prípravku.
„ Ale dnes ich neumyjeme. A ani zajtra. Bol by to hriech odtiaľ zmazať odtlačky tvojej tváre...“
Jej pery sa ľahko dotkli jeho nosnej dierky...
***
Stáli opretí o pánty dvier budúcej detskej izby.
Dva tiene objímajúcich sa šťastných bláznov.
„ Si taká krásna...“
„ Tak už privri tie dvere a poď bližšie ku mne...“
Komentáre
:))