Pubs

„ Daj si na chvíľu dole okuliare.“

Spýtavo sa naňho pozrel.

„ Prosím, len na chvíľu.“

Chvíľku váhal, no po krátkom mlčaní ho poslúchol. Nacvičeným pohybom intelektuála ich starostlivo odložil do kosteného puzdra.

„ Takto?“

„ Áno, ďakujem, tak je to oveľa lepšie. Rád sa pozerám ľuďom priamo do očí, keď sa s nimi zhováram.“

Chlap, stojaci pri drevenej knižnici si čosi nervózne zamumlal.

„ Viem, viem... Chcel by si sa ma spýtať, kto som. Mám pravdu?“

Súhlasne prikývol, no táto zvláštna postavička ho ani v najmenšom vôbec nezaujímala.

„ Na tieto sekundárne otázky mi môžeš odpovedať aj neskôr. Teraz mám kopu práce...“

Ukázal prstom na nebezpečne vyzerajúcu kopu spisov na svojom stole.

„ Vidíš? Nemám čas na malých faganov ako si ty. Choď sa hrať vonku s deťmi, alebo čo...“

„ Poď so mnou...  Musíš... Teraz! Myslím, že by som ti to mal ukázať. Poď...“

Ťahal ho za ruku.

„ Tak poď... Len na chvíľku. Je to dôležité!“

Bol to len malý chlapec. Taký strapatý drobček s čiernymi hustými vlasmi. A neuveriteľne veľkými kovovo modrastými očami. No nevyzeral ani ako anjelik, ani ako mamičkin miláčik, ani nič podobné.

Bagovi bolo až podozrivé, ako sa môžu zmestiť do tej malej úzkej tváre s výraznými lícnymi kosťami. Chlapec so stareckou tvárou.

„ Čo mi chceš ukázať?“

Nechal sa vytiahnuť z tmavej kancelárie. Na chodbách už nikto nebol. Len tma, zavesená v rohoch ako tajomstvo prísne stráženého podvodu.

Aj tá pekná blonďavá sekretárka s dlhými štíhlymi nohami pod vyzývavou minisukňou už dávno odišla domov. Stále popíjala kávu, stojac za kopírkou. A zrazu bola preč...

Otvorili sa presklené dvere a oni bez toho, aby si to uvedomovali odrazu prechádzali nočnými ulicami veľkomesta.

Veže kostola. Klopkanie vysokých červených čižiem o vydláždenú podlahu mestského parku. Mrakodrapy miznúce v hmle oblakov. Rinčanie skla, tok špinavej vody a otlačky automobilových pneumatík na vlhkom asfalte.

„ Poznám ťa? Videl som ťa už niekde? Prečo mi tykáš?“

Chlapec sa drzo usmial.

„ Odpovedz si sám...“

Bag udivene otvoril ústa.

„ Ty...“

„ Zavri pusu. Ešte chytíš niečo na hlasivky.“

Až teraz si všimol, že drobec si trochu povytiahol vyššie golier, o číslo väčšej pánskej košele, ako mu bolo treba. Trochu nemotorne čaptal v obrovských opotrebovaných topánkach. Pôvodne to boli zrejme pánske lakovky, aké nosia len pracháči a burzoví makléri. Ťahal za sebou pridlhé tmavé nohavice s padajúcim voľným opaskom.

„ Studený vietor...“

V trblietavej polotme žmurkajúcich pouličných lámp vyzerala jeho postavička ako vešiak vo výklade. Bizarná bábika navlečená vo vreci obleku.

„ Aha...“

Semafory.

Dlho, dlho červená. Bliknutie žltej. Akoby ten farboslepý, vždy pokazený semafor na hlavnej nepoznal zelenú farbu. Preňho neexistovala. Možno preto si vyslúžil každé ráno kopance pohľadov namrzených, uponáhľaných chodcov. Študenti a zamestnanci niektorej z okolitých pobočiek.

Baga očividne zaujalo jeho oblečenie. Aspoň niečo po tej nekonečnej polhodine, čo trávil v chlapcovej spoločnosti. Nič o ňom nevedel, len to, že teraz kráča popri ňom. Taký malý rebelantský sympaťák.

Tie nohavice mu boli známe. Aj tá oceľovo sivá kravata s bielymi decentými pásikmi, objímajúca priúzky krk.

Úplne taká, ako z jeho šatníka...

„ Odkiaľ máš tie háby?“

Chlapec sklonil hlavu.

„ Hm... Šlohol som fotrovi...“

Bag neveril vlastným ušiam.

Kroky stíchli.

Ten malý mal až podozrivo známy puberťácky prízvuk. Presne tak isto zaťahoval aj Bag, keď bol mladší. Samozrejme, naschvál.

Keď si ešte nefarbil šediny všelijakou značkovou chémiou a nenosil trápne smokingy skrachovaného politika. Tak rád tým svojim typickým prízvukom provokoval profesorov na strednej... Neskôr na výške. Kočky ho preto zbožňovali...

Bol frajer a navyše pekný.

To už bolo dávno, keď im dával kopačky ako na povel...

Každý týždeň iné vlasy, stále dotrhanejšie džínsy, náušnica v uchu a cigareta medzi ukazovákom a prostredníkom...

Len jednu mal rád. Len jednu naozaj chcel. Len s jednou sa nikdy nedokázal kruto zahrať a odhodiť ju ako použitú vreckovku.

Vysmiala sa mu. Ako prvá na to našla odvahu. A asi aj posledná.

Možno preto sa vydal po skrivenej ceste kariéry. A teraz bol z neho boháč s troma mercedesmi v garáži.

„ Odpľuj si...“

Chlapec zdvihol pohľad a víťazoslavne sa zaškeril. Akoby čakal len na tento okamih.

Sklonil hlavu a na nočnú vlhkú dlážku dopadol prúd spenených slín.

Cez zuby. Áno, cez zuby.

„ To nie je možné...“

Malý sa neprestával usmievať od ucha k uchu.

„ To je môj štýl... Zatnúť zuby, akoby si si chcel zahryznúť do spodnej pery. Asi takto..."

Ukázal mu zatnuté zuby.

„ A pomedzi ne precediť, čo najviac... Ako sa len najviac dá...“

Bag bol zmätený. Nechápal, no už mu začalo v hlave pomaly svitať. Ako keď po opici na dvere zaklope náhle vytriezvenie.

„ Kto ťa to naučil?“

„ Môj otec...“

Starnúcemu chlapovi náhle vyschlo v hrdle. Akoby niekto zo sekundy na sekundu zastavil prívod čistého kyslíka jeho vzduchovej fľaše. Pootočil s kohútikom celý svet hore nohami.

Bag si sám vsugeroval tento pocit. A odrazu podvedome vnímal ťažobu neexistujúcej, pomaly sa vyprázdňujucej nádoby na jeho chrbte.

Už dávno nepatril atraktívnemu mládencovi. Trápila ho vyskočená platnička.

Kedysi strieľal góly a teraz...

„ Mám tridsaťdeväť rokov... Tridsaťdeväť...“

„ Tak už vieš, kto som?“

Mlčal.

„ Ťahá ti na štyridsiatku, starec... Aspoň raz kašli na svoju kariéru. Aspoň raz a poriadne.

A švihni si, nech si nikoho nájde, kým budeš váhať..“

Drgol ho.

„ Je to stále kočka... Od výšky ešte viac skrásnela. Proste unikátny kus...“

„ Kto?“

„ Tak sa už nerob... Si dospelý...“

Bag zbadal, že sa mu nežne vysmieva. Inak ako ostatní. Tak priateľsky.

Ten chlapec ho mal možno rád.

„ Býva na tejto adrese.“

Chlapsky vtisol Bagovi do uvoľnenej dlane kúsok popísaného a pokrčeného, štvorčekovaného papierika. Prvý a asi aj posledný dotyk detskej ruky.

„ Stále ťa miluje. Len ti chcela dať príučku.“

Bag sa naňho rozochvene pozrel. Veľmi, až príliš nesmelo.

„ Bež napraviť čas...“

Chcel sa len tak vypariť. Drobec. Akoby mal panický strach z úsvitu.

„ Počkaj! Kam ideš?“

Malý si sebavedome hrabol do vlasov a postrapatil ich hrubé, neposlušné končeky.

„ Nemal by som tu vôbec byť. Neboj... Ešte sa uvidíme...“

„ Kedy?“

V Bagovom roztrasenom hlase zaznelo konečne niečo ľudské. Konečne. Po toľkých rokoch bol znova naozaj... Človekom...

„ Narodím sa až o pár rokov... Tak... Zatiaľ... Oci...“

Poslednýkrát naňho žmurkol a zmizol ticho ako stopy záhadných tieňov.

„ Tak zatiaľ, synak... Dúfam, že tentokrát ťa už nesklamem."