Budíme sa do sychravých štvrtkov,
aby si opäť mohol vypnúť budík.
Zdá sa mi, že na chvíľku stíchnu aj ulice za oknami.
Sivý dážď vyťukáva na klaviatúre ticha útržky viet.
Kladieš na vyžehlené posteľné prádlo ospalé viečka.
Ani teraz nechceš, aby som vstala z postele.
Ťaháš ma naspäť. A počujem tvoj smiech.
Stále, keď prší. Presne ako dnes.
A nesmelo voniaš.
Voniaš za drobnými kvapôčkami potu.
Za sľubmi dotykov. Za prácou a raňajšou kávou,
ktorú sme si robievali do postele.
A z tvojho tela sa odlupujú zaschnuté bozky.
Tak ako predtým. Škrupiny neznámych identít.
Ešte splývajme. A detailnejšie. Chcem ťa zmapovať.
Kým odkráčame na ulice, ktoré si utíšil.
Stlačením jediného gombíka.
Komentáre
jemne...