„ Si si tým istý?“
„ Áno, samozrejme.“
Zoskočil z múra, na ktorom doteraz sedel.
„ Prosím, Sylvi...“
„ No ja neviem...“
„ Pekne prosím.“
Prosebne na ňu zažmurkal.
„ Podľa mňa je to šibnutý nápad.“
„ Možno aj je...“
Vzdychol si.
„ Ale pozri... V salóne by som za tú náušnicu dal celý majland.“
Kľakol si pred ňu na kolená.
„ Sylvinka... Už som ti povedal, že si moja naj... naj..., jednoducho moja brutálne najlepšia kamoška, ktorú mám?“
Jeho hlas bol zrazu až prehnane medový.
„ Pch... Len sa nezačni podlizovať.“
Potiahla ho za ruku.
„ A vstávaj z tej zeme. Ešte nás niekto uvidí. Čo si pomyslia ľudia okolo?“
„ Mne je to jedno. Jediné, čo od teba chcem je tá dierka do ucha.“
„ Nie.“
„ Ale Sylvi...!“
„ Bude ťa to bolieť...“
„ Mne to za to stojí.“
Prekrútila oči.
„ Á... Čo zato?“
„ Žeby pusa?“
Usmieval sa.
„ Hm... Nestačí.“
Aj ona sa šibalsky usmiala.
Pobozkal ju na líce.
„ Ale...“
Vzápätí ju umlčal ďalší bozk, no tentokrát už na pery.
„ Pokračovanie po reklame...“
Vystrel sa.
Tak kedy budeš mať čas?“
Bol to vysoký blonďák s tmavomodrými očami. A ona ho žrala. Veľmi.
Nikdy mu nedokázala dlho odporovať.
„ Tak fajn. Fotrovci sú dnes v práci až do večera.“
Srdce mu len tak poskočilo.
Zoskočila z múrika.
Chytil ju za ruku...
Kráčali k nej domov. Bývala v takom tehlovočervenom paneláku, neďaleko školy. Na štvrtom poschodí.
Ani nešomral ako zvyčajne, že im chýba výťah.
Natešene okolo nej poskakoval, a keď strčila kľúč do dverí, netrpezlivo vbehol dnu.
„ Blázon.“
V duchu sa usmievala. Aj keď sa jej protivila myšlienka spôsobiť mu, aj keď čo len sebemenšiu bolesť.
Rozvalil sa na gauč v jej izbe.
Pokrútila hlavou.
„ Chudák chlapec. Vážne sa zbláznil.“
Na nočný stolík si z kúpeľne doniesla balík vaty a ešte akúsi červenú tinktúru v malej sklenej fľaštičke.
Asi sa na jej gauči cítil príjemne, čo nakoniec odhalil aj jeho nefalšovaný úškrn. Prižmuroval oči, hoci nemusel.
Vytiahla rolety a denné svetlo sa prudko vylialo na písací stôl zahádzaný nedopísanými domácimi úlohami, ktoré už do školy meškali aspoň taký týždeň.
Sadla si k nemu a položila jeho hlavu na kolená.
Už sa netváril blažene. On sa rozplýval.
Až kým nezbadal, že...
Vyskočil.
„ No čo je?“
Prekvapene sa naňho pozerala.
„ Tá ihla...“
Zajachtal.
„ Nepovedala si mi, že bude taká... Veľká!“
„ Ale, prosím ťa!“
Snažila sa ovládnuť smiech.
„ Myslíš, že v salónoch sú menšie? Figu! Tak si pekne ľahni a uvoľni sa.“
Trošku nasilu mu zatlačila čelo späť na svoje nohy.
Zhlboka sa nadýchol.
No len čo otočil hlavu...
„ A načo si doniesla Septonex?“
Díval sa na ňu doslova zdesene.
„ No načo asi... To je na ošetrenie, aby ti to ucho nezačalo hnisať, keď ti ho prepichnem...“
„ Aha...“
„ Hádam nemáš strach?“
Snažila sa tváriť za každú cenu vážne.
„ Ja? No určite! Čo som baba?!“
Podráždene, a keby ho nepoznala, tak by si možno aj namýšľala, že odhodlane klesol späť do jej náručia.
Pred očami sa mu zaleskol hrot kovovej ihly.
Kŕčovito jej zovrel ruku.
„ Aúúúúú!“
„ Ty si vážne hrozný! Veď som sa ťa ešte ani nedotkla!“
„ Neklam!“
„ Otvor tie oči!“
Už dlhšie nedokázala udržať toľko utajovaný chichot. Vyprskla smiechom.
„ Nechcem to vidieť!“
„ Dobre, nemusíš sa pozerať, ak nechceš. Ale pusť mi aspoň tú ruku. Bolí to.“
Trochu uvoľnil kamenné zovretie. Urazený. Ktovie, prečo.
Bol celý biely, a pomaly menil farbu na červenú. Triasol sa.
Vyslobodila si dlaň a opäť sa snažila dostať k jeho ušnému laloku, no...
„ A robila si to už niekedy?“
Strácala s ním trpezlivosť.
„ Tak necháš ma už pracovať?!“
„ Oukej, oukej...“
Nadýchla sa a sklonila sa nad jeho tvár. Končeky jej vlasov mäkko dopadali na chlapčenskú bradu.
Pozeral sa jej do očí. Zdola. Aby si ani náhodou nemohla namýšľať, že jej čumí do výstrihu.
Bol by to preňho vlastne celkom milý a ničím nerušený okamih, keby...
Uhol hlavou.
Snažila sa zachytiť jeho ucho, no stále sa v poslednej sekunde mykol.
Vyskočil a prudko si sadol.
„ Ty si vážne nemožná!“
Nechápavo naňho pozrela.
„ Vieš čo? Ja... Ja si to ucho prepichnem sám!“
A skôr ako bola schopná niečo povedať, obul si tenisky a zaplesol za sebou dvere.
Komentáre
No yo
Jill