Ešte neuschol ten malý dážď
v útrobách mramorových stien.
Poslednými drobnými
a krabičkou žuvačiek
podplácam predvčerajší deň,
schovaný v plaste
od dopitého kakaa.
A v ruke stále rozmočená
miestenka do kupé,
kedysi obnovených spomienok.
Bolí... Upršaná...
Piata cigareta zhasína.
A dusivý dym sladko pohltí
odcudzené pľúca
rovnako ako
rebrá radiátora,
spiaceho v kútoch stanice.
Hnusia sa mi špinavé okná
môjho pesimizmu,
grafity na stenách,
vryté len do dvoch tiel.
Vlakov bez okien.
Už po x-krát svitá.
A ja už neplačem.
Už nie.
Komentáre
super